Cvicte.sk

S kým sa vám pracuje lepšie? S deťmi alebo dospelými?

Deti sú úprimné, živé hravé, majú veľa energie. Keď dávam deťom základy a učím ich správne športovať, je práve to, čo má posúva. Dieťa na svoje prvé tréningy nikdy nezabudne. Ak dostane správny základ, tak je predurčené na budúce, možno aj olympijské výkony, lebo v tomto veku nemôžme vedieť, či práve z neho nebude ďalší Maťo Tóth. Keď tréning nie je dobre nastavený, dieťa sa v budúcnosti nerozvíja, je limitované. Od 9-13 rokoch sa napríklad najviac rozvíja koordinácia, výbušnosť, dynamika, rýchlosť. V tomto senzitívnom období je potrebné tieto prvky rozvíjať, pracovať s nimi. Ak to zanedbáme, spätne sa to už nedá vrátiť. S deťmi je potrebné pracovať koncepčne a dlhodobo.

Vy ste aktívne športovali od piatich rokov. Ako vnímate dnešné deti, keď ich porovnáte s vašim športovým detstvom?

Zóna komfortu je v tejto dobe veľmi vysoká a máloktoré dieťa z nej dokáže vystúpiť. Je pohodlné sedieť doma pri PC. Aj keď sa rozprávam s inými trénermi, tak väčšina detí, čo športuje, to robí kvôli tomu, že aj ich rodičia športujú. Som rád, že ja som nevyrastal v dobe počítačov a telefónov, takže to je veľký rozdiel oproti súčasnosti. Pre mňa bolo prirodzené isť von na ulicu zašportovať si s kamarátmi. Trest od rodičov “zostaneš doma” bol pre mňa veľmi krutý. :)

Ako dieťa vytiahnuť z komfortnej zóny?

Dôležité je dieťa správne a zdravo namotivovať. Hlavne nájsť správný šport a správneho trénera. Ak dieťa začne športovať, šport sa stane súčasťou jeho života a o to nám ide. Všeobecná, pestrá športová príprava je to, čo dieťa v rannej fáze tréningového procesu potrebuje. Riešenie tréningu formou hry speje k tomu, že pohyb dieťa začne baviť a zistí, že „šport až tak veľmi nebolí“ a je zábavný. Deti si možno myslia, že sa na tréningoch len behá na okruhu a tréning je náročný. Ale nie je to pravda, deti potrebujú všeobecnú prípravu. Vtedy je tréning nastavený tak, ako má byť. Dosť pomôže aj účasť dospelého známeho športovca na tréningu detí. Preto dospelého športovca na tréning detí často pozývam. Je ich vzorom a zároveň motiváciou. Veď každý sa túži stať úspešným. Deti musia pochopiť, že za úspechom v športe, ale aj v živote je drina a ťažká práca. Nič nepríde samo. Musíme chcieť a ísť si za tým, nie sedieť doma na gauči.

Čo všetko zahŕňa všeobecná príprava?

Ide o formu všeobecných pohybových hier, ktoré sú zaradené do tréningového procesu. V  nich sa u detí rozvíja výbušnosť, dynamika, rýchlosť a tiež súťaživosť. Poradie detí je odmeňované, družstvá dostávajú body, rozvíjame cit pre súťaž, zodpovednosť za družstvo, tímovú prácu atď. Aj prekážkové dráhy sú vhodnou formou hry a súťaží v tréningu. Hovoríme tu o deťoch vo veku od šesť až do desať rokov. V ďalších fázach vývoja učíme deti správne trénovať a následne pretekať. S postupným vývojom narastá aj počet tréningov, dieťa sa na druhom stupni ZŠ začína postupne špecializovať na šport, pre ktorý je predurčené. Skúsený učiteľ TV a tréner rýchlo zistí, aký šport to je.

Čo v prípade, že sa dieťa nechytá a vyslovene nechce športovať?

Všetko je v trénerovi. Z toho dôvodu je veľmi dôležitá empatia a skúsenosť. Sú tréneri, ktorí vedia s takými deťmi pracovať a vedia ich zaujať. V tomto prípade je dôležité dieťaťu ukázať, že šport a pohyb ako taký je súčasť života. Je potrebné cestu k pohybu nájsť vhodným spôsobom.

Zdroj fotografie: Marek Vojník

Ak rodičia chcú, aby dieťa športovalo, ale dieťa nechce, znamená to, že treba skúšať a nájsť vhodného trénera?

Áno. A zistiť príčinu, prečo dieťa nechce. Ak je tréner empatický a skúsený, tak príde na to, ako dieťa zaujať iným spôsobom, inou hrou, na čo začne dieťa reagovať. Je možné, že svojej ratolesti vybrali rodičia šport, na ktorý nie je predurčené, a aj z tohoto dôvodu dieťa šport nemusí baviť.

Vidíte rozdiel medzi športujúcimi a nešportujúcimi deťmi, aj čo sa týka fungovania v živote?

Myslím si, že cieľavedomosť, ktorá sa medzi deťmi v našom klube prenáša, sa u nich prejaví aj v iných oblastiach. Keď vedia zabojovať na tréningoch a pretekoch, tak sa im to vnáša aj do života. To viem tiež podľa seba, keďže športujem od útleho veku, som cieľavedomejší, mám v živote poriadok. Takisto to vidím aj na mojom synovi, ktorý chodieva plávať ráno aj večer a potrebuje si urobiť svoj systém, čo je výhodou, pretože má poriadok v čase a vie si zladiť deň.

S deťmi sa rozpravám o všetkom, napríklad aj o známkach v škole. Mám skupinku od 13 do 17 rokov a tam si všetko povieme, veľa detí sa na tréningu zdôverí aj o tom, čo nepovie rodičom. Vybudovali sme si taký kamarátsky vzťah. Chodievam s nimi behávať, čo považujem u mňa za výhodu oproti iným trénerom, ktorí na tréningoch iba stoja so stopkami v ruke. Keď ideme behať s tými staršími, napríklad na štyridsať minút do lesa len takým voľným behom, veľa vecí si popri tom povieme a preberieme aj to, čo sa im páči.

Vo všeobecnosti je s deťmi potrebné pracovať od skorého veku. Všimol som si, že existuje možnosť predškolskej atletiky, kde sa pripravujú zaujímavé aktivity pre menšie deti. Aj to je cesta, ktorou sa možno uberať. Ak rodičia aktívne pracujú s dieťaťom už v tomto veku, či už idú na turistiku, bicykel alebo si zaplávať, dávajú dieťaťu potrebný základ. Od prvého ročníka základnej školy je potom dôležité správne si vybrať klub alebo združenie aj na základe referencií. Trénovanie musí trénera baviť a musí to robiť pre radosť. Je to poslanie. Ak to tréner robí pre peniaze, tak to nefunguje, je to cítiť.

Zdroj fotografie: Marek Vojník

Zdroj úvodnej fotografie: Marek Vojník